Antoine-Henri Jomini – prvý veľký vykladač Napoleona

Antoine-Henri Jomini – prvý veľký vykladač Napoleona

24. 03. 2023

Antoine-Henri Jomini patrí medzi dnes skoro zabudnutých vojenských teoretikov. Hoc bol stíhaný kontroverziami a kriticky hodnotený nasledovnými generáciami historikov, jeho dielo ovplyvnilo generácie vojenských profesionálov v Európe a v Severnej Amerike. Ak dnes jeho meno študenti ako aj praktici na poli vojenstva nepoznajú, je to čiastočne výsledok skutočnosti, ako široko boli ním syntetizované názory a koncepty prijaté.

Pred 154 rokmi zomrel v Passy pri Paríži jeden z najvplyvnejších vojenských mysliteľov dlhého 19. storočia, Antoine-Henri Jomini. Aktívne sa zúčastnil napoleonských vojen, počas ktorých slúžil vo francúzskej aj v ruskej armáde. Nepreslávilo ho však velenie na bojisku, ale plodná a intenzívne propagovaná spisovateľská práca. Stal jedným z dominantných vykladačov Napoleonových vojenských úspechov a génia.

Tie vysvetľoval prostredníctvom syntézy skoršieho osvietenského myslenia ako niečo, čo je možné zjednodušiť, naučiť sa vo forme základných, nemenných princípov vedúcich k úspechu, a tým pádom aj replikovať v budúcom ozbrojenom konflikte. Dnes je Jomini na poli vojenského myslenia zatienený svojim súčasníkom Carlom von Clausewitzom, kritická historiografia značne sproblematizovala jeho senzačné (a sebapropagačné) tvrdenia, vývoj vojenstva zas ukázal efemérnosť jeho ašpirácií odhaliť “večné” princípy vedenia vojen.

Napriek tomu to bol on, a nie Clausewitz, kto vo svojej dobe dominoval na scéne vojenskej teórie. Mnohé jeho koncepty ovplyvňujú jazyk a uvažovanie o ozbrojených konfliktoch do súčasnosti. V neposlednej rade pretrvala popularita jeho prístupu, snažiaceho sa zjednodušiť tak komplexný fenomén ako je vojna.

Ranný život

Jomini sa narodil v roku 1779, do meštianskej rodiny vo francúzsky hovoriacom kantóne Vaud vo Švajčiarsku. Vzhľadom na jeho pôvod sa od neho očakávala skôr kariéra bankového úradníka, ako vojaka. Vyrastal však vo vzrušenej atmosfére revolučných a napoleonských vojen.

Ako devätnásťročný sa stal poručíkom armády Helvétskej republiky, v ktorej získal povesť svárlivého a nie práve najspoľahlivejšieho dôstojníka, neskôr prešiel priamo do francúzskych služieb.

Presadil sa v roku 1804, keď vydal prvý zväzok svojho diela, dalo by sa povedať až plagiátu starších prác Henry Lloyda, Dietricha von Bülowa, či grófa de Guibert, s názvom Traité de grande tactique (Traktát o veľkej taktike). Ako poznamenali neskorší historici, šlo o syntézu teórií vojenstva vyššie menovaných vojenských autorov osvietenskej doby.

Podľa Traité bola pre Jominiho základom úspechu koncentrácia síl, ktorú následne prepojil s konceptami rozhodujúcich bodov, operačných línií a operačnej základne. Ich správna identifikácia a aplikácia mala zabezpečiť úspech vo vojenskom ťažení. Spis bol tiež veľmi úspešný akt Jominiho sebapropagácie, keďže ho dedikoval maršalovi Michelovi Neyovi. Ney sa preslávil skôr svojou odvahou, než intelektuálnymi schopnosťami, a Traité mu vo svojej stručnosti a jasnosti imponovalo.

Po Neyovom boku

Ako adjutant v Neyovom štábe sa Jomini zúčastnil kampaní, ktoré viedli v roku 1805 k  francúzskym víťazstvám u Ulmu a u Slavkova. Po nich bol Napoleonom, ktorý si medzičasom jeho práce prečítal, povýšený a pokračoval vo svojej spisovateľskej činnosti, ktorá postupne prerástla v dielo Histoire critique et militaire des campagnes de la Revolution.

V ňom podložil základ svojej budúcej slávy tvrdením, že odhalil teoretický systém Napoleonových úspechov. To bolo prinajlepšom problematické, keďže Napoleon ani podľa vlastných slov, ani podľa neskorších historikov, žiaden vedomý teoretický systém k svojim úspechom nevyužíval (maximálne podvedomo využíval apoteózu osvietenského umenia vojny poháňanú energiami a zdrojmi revolúcie).

Toto, Napoleonom nikdy nespochybnené tvrdenie však prispelo k budúcej Švajčiarovej sláve. Jomini, ako náčelník štábu Neyovho zboru, prešiel kampaňami u Jeny-Auerstadtu, bitkou u Pruského Jilového a zúčastnil sa aj ťaženia na Pyrenejskom ostrove. Posledná menovaná kampaň v ňom zanechala značný odpor k nepravidelnému spôsobu vedenia vojny.

Znechucovala ho ľudsky, ako divadlo zbytočnej krutosti, intelektuálne, keďže odporovala jeho základným princípom vojenského umenia (koncentrácia, rozhodujúce body), ako aj profesionálne, keďže guerilla problematizovala monopol regulérnych vojakov v uniformách na vedenie vojny a jej cieľ, teda dosiahnutie rozhodujúceho víťazstva na bojisku.

Jominiho kariérny postup značne sťažila jeho polemická až konfliktná povaha (kvôli veľkohubému tvrdeniu, že keby u Jilového velil ruskej armáde, tak Napoleona porazí vyzerala jeho budúcnosť istú dobu dosť neisto), avšak v roku 1810 bol nakoniec povýšený na brigádneho generála.

 

V ruskom ťažení

Po službe na sérii administratívnych postov vo Francúzsku sa Jomini zúčastnil na Napoleonovej invázii do Ruska v roku 1812. Najprv bol vojenským guvernérom oblasti okolo Vilniusu, po osobných konfliktoch bol odtiaľ prevelený a stal sa guvernérom oblasti s centrom v Smolensku.

Jeho úloha nebola príležitosťou na vydobytie nehynúcej vojenskej slávy, pre úspech ťaženia Veľkej armády však boli podobné tylové pozície absolútne zásadné. Napriek mnohým mýtom bolo ťaženie do Ruska dôsledne pripravené, no jeho kolaps ukázal limity Napoleonovho vojenského génia, ako aj Jominiho teórie.

Pre oboch bola stratégia v danej dobe niečím, čo sa dnes vo vojenskej teórii nazýva skôr operačná rovina vedenia vojny. Vojenské umenie sa zaoberalo otázkou ako poraziť protivníka, nie prečo ho poraziť a nie vždy si uvedomovalo zásadný vzťah týchto dvoch problémov.

Napoleon dobyl Moskvu, v očakávaní že tým prinúti cára Alexandra I. žiadať o mier. On, Jomini, ani ich mnohí nasledovníci si však nepoložili otázku, prečo by tento úspech mal viesť cára k žiadosti o mier. Vojenské umenie, ako technické riešenie problému vojny bolo oddelené od politiky (čo imponuje mnohým profesionálny vojakom až do dnešných dní). A aj pre toto nepochopenie nastal Napoleonov pád, a bol položený základ významného smeru kritiky Jominiho teórie vojny.

Prevrátenie kabátu

Po ústupe z Ruska, ktorý si prifarbil hrdinskými, ale nikým iným nepotvrdenými príbehmi o tom ako zachránil Veľkú armádu na ústupe cez Berezinu, Jomini znovu pôsobil v štábe zboru maršala Neya. Počas kampaní v Nemecku na jar 1813 sa zúčastnil bitiek u Lűtzenu a Bautzenu.

No pre dlhodobo konfliktné vzťahy, ktoré panovali medzi ješitným Švajčiarom a jeho okolím, ako aj pre upadajúcu Napoleonovu hviezdu, začal zvažovať alternatívne kariérne možnosti. V duchu dôstojníkov doby osvietenstva dezertoval z francúzskej armády a prešiel behom letného prímeria roku 1813 do ruských služieb, kde získal hodnosť generálmajora. Napoleon, ktorý v danej dobe pretrpel viacero zrád,  vrátane zrady svojho švagra, bývalého maršala a švédskeho korunného princa Bernadotta, Jominimu nič nevyčítal.

Podľa cisárových slov, Jomini bol Švajčiar, nie Francúz. Je otázne či vedel, že Jomini do ruských služieb okrem svojej osoby preniesol aj francúzske operačné plány…  Vojenský tribunál Jominiho odsúdil k trestu smrti za zločin vojenskej zrady a táto škvrna na reputácii ho následne dlho prenasledovala. Svojmu bývalému patrónovi, korzickému bohovi vojny a cisárovi Francúzov, však vystaval vo svojom diele jeden z prvých, nehynúcich pomníkov

V cárových službách

Po ukončení napoleonských vojen Jomini ostal v ruských službách. Stal sa učiteľom budúceho cára Mikuláša I., pomáhal zakladať vojenskú akadémiu v Sankt Peterburgu, radil cárovi v úspešnej rusko-osmanskej (1828-1829) aj neúspešnej krymskej (1853-1856) vojne.

Pokračoval aj vo svojej autorskej dráhe, ktorá na dlhé obdobie upevnila jeho pozíciu ako jedného z dvoch hlavných teoretikov interpretujúcich napoleonské (a Napoleonovo) vojenstvo. Druhým sa stal pruský dôstojník Carl von Clausewitz.

Toho posmrtné dielo Vom Kriege (O vojne) sa v dobe vydania rozhodne nemohlo vplyvom, popularitou a popravde, ani zrozumiteľnosťou, rovnať Jominiho textom. Clausewitzova teoretická rigoróznosť, ktorá sa nesnažila o vytvorenie pozitívnej (a jasnej) doktríny a návodu ako viesť vojnu, ale v prvom kroku sa snažila pochopiť čo vojna je, však otriasla mnohými Jominiho vývodmi.

Vojna zrazu nebola jasnou, naučiteľnou a predvídateľnou činnosťou, či remeslom, ale komplexným javom v ktorom bolo potrebné počítať s náhodou, vášňami, politikou a odlišnosťou idealizovanej teórie od nepríjemnej reality.

Jominiho odkaz

Na Clausewitza sa pokúsil reagovať vo svojom, paradoxne najslávnejšom, diele Précis de l’art de la guerre (Zhrnutie vojenského umenia) z roku 1838. Tam sa pokúsil prijať omnoho vyspelejšie koncepty Clausewitzove, avšak za zachovania jadra svojej práce.

Hoci Jominiho syntéza vojenských teórií osemnásteho storočia nebola úplne originálna, posunula vojenské myslenie vpred jasným pomenovaním toho, čo vojenskí velitelia od čias Hanibala po Napoleona inštinktívne praktizovali po stáročia. Jeho definovanie pojmov ako kľúčové body, koncentrácia síl, alebo logistická základňa, a ich význam sa natoľko vžili do vojenskej a armádnej praxe a každodennosti, až sa vytratila Jominiho rola v ich etablovaní.

Osvietenec(?) v storočí vášní

Po odchode z ruských služieb sa Jomini presídlil do Passy pri Paríži, kde poskytoval vojenské rady Napoleonovi III. a ďalej hojne písal a šíril svoje dielo. Jeho dopad môže byť problematizovaný, je však nepopierateľný. Jomini preniesol cez obdobie vášnivého romantizmu a nacionalizmu osvietenské ideály racionálneho skúmania a mechanického získania zručností na poli vojenskom.

Jeho teórie boli v súlade s dobovým nástupom viery vo vedu a v pokrok. Ovplyvnil generácie dôstojníkov armád naprieč kontinentmi a desaťročiami, od Pruska po bojiská americkej občianskej vojny. Inšpiroval teoretikov námornej vojny ako bol Alfred Thayer Mahan, ako aj prvých tvorcov doktríny vojenského nasadenia letectva, napríklad Billyho Mitchella.

Odkaz

Mnohé zo svojich súdobých problémov ignoroval, či už ľudové povstania a guerilly, alebo politický rozmer vojenských ťažení. Napriek tomu, alebo možno práve preto sa jeho spôsob myslenia stal medzi vojenskými profesionálmi veľmi populárny. Dalo by sa povedať že vrátane slepých škvŕn a slabín jeho teórie. Zomrel v Plassy, vo veku deväťdesiatich rokov, 22.3.1869.*

*Niektoré, prevažne anglojazyčné zdroje uvádzajú ako dátum jeho úmrtia 24.3.1869. Jeho náhrobok a francúzske zdroje uvádzajú dátum 22.3., chyba v anglofónnej sfére podľa všetkého nastala už v dobovom spravodajstve a je replikovaná po dnešok, napríklad aj na anglickej verzii Wikipédie.

 

Michal Cáp

Aktuálně



Zahraniční studenty nadchly expozice Armádního muzea Žižkov

Zahraniční studenty nadchly expozice Armádního muzea Žižkov

27. 03. 2024
Jaké změny s sebou přináší války? Na tuto otázku hledali odpověď středoškoláci…
Velký útěk, kterého se zúčastnili i tři Čechoslováci, se uskutečnil před 80 lety

Velký útěk, kterého se zúčastnili i tři Čechoslováci, se uskutečnil před 80 lety

25. 03. 2024
Největší útěk z německých zajateckých táborů se uskutečnil před osmdesáti lety. V…
Březen 1945 – vznik třetího tankového praporu Čs. samostatné obrněné brigády

Březen 1945 – vznik třetího tankového praporu Čs. samostatné obrněné brigády

22. 03. 2024
Když na přelomu let 1942/1943 rozhodovaly naše vojenské autority v Londýně o dalším…
Němá barikáda – 7. vycházka z cyklu Místa bojů Pražského povstání

Němá barikáda – 7. vycházka z cyklu Místa bojů Pražského povstání

20. 03. 2024
Most Barikádníků zpopularizovala povídka Jana Drdy Němá barikáda. Přestože v ní spisovatel…
Poslední rozloučení s nejstarším čs. válečným veteránem Ervínem Hoidou

Poslední rozloučení s nejstarším čs. válečným veteránem Ervínem Hoidou

17. 03. 2024
V pátek 15. března 2024 se na hřbitově v Landicanu za účasti představitelů…