Carl von Clausewitz – život vojaka, teoretika a filozofa vojny I.

Carl Philipp Gottfried von Clausewitz sa narodil 1.6.1780 (aj keď tento dátum je spochybnený) v mestečku Burg pri Magdeburgu. Bol dôstojníkom pruskej armády a aktívne sa zúčastnil viacerých ťažení revolučných a napoleonských vojen. Pohyboval sa v okruhu vojenských a politických reformátorov zoskupených okolo jeho učiteľa, Gerharda von Scharnhorsta, ktorí pozdvihli Prusko po zdrvujúcej porážke uštedrenej Napoleonom v roku 1806. Clausewitz tiež bol autorom operačných dejín viacerých kampaní od Gustava Adolfa po Waterloo, ako aj vojensko-teoretických spisov, z ktorých najznámejšie je jeho posmrtne vydané dielo Vom Kriege, O vojne. Zomrel 16.11.1831 na následky cholery.

+1

“Vojna je pokračovaním politiky inými prostriedkami,” je prvá a často jediná veta, ktorú si aj poučení poslucháči vybavia pri mene Carl von Clausewitz. Rovnako ako citáty iného veľkého filozofa vojny, majstra Sunzi, je skomolená a vytrhnutá z kontextu.  Tí čo ju citujú, ju navyše často interpretujú v duchu, ako sú v ich dobe vnímané pojmy “vojna” a “politika.” Môže sa zdať, že Clausewitz je autorom jedného citátu a jednej myšlienky, navyše možno úplne presne nepochopenej.

Napriek tomu je známy ako najväčší teoretik modernej vojny, a slovami amerického stratéga Bernarda Brodieho, autorom “nielen najlepšej, ale jedinej skutočne výnimočnej knihy o vojne.” Monumentálnosť, nedokončenosť, nejasnosť, a nie práve prístupný jazyk by mnoho iných prác uvrhlo do zabudnutia. Ale u Clausewitza sa tieto slabiny stali, spolu s jeho komplexným uchopením vojny ako fenoménu, zdrojom nesmrteľnosti.  Vplyv jeho myšlienok v posledných dvoch storočiach je ohromný.

Inšpiroval generácie dôstojníkov pruského generálneho štábu, Lenina v exile, ktorý nadšene anotoval svoj výtlačok O vojne, ako aj neznámeho bojovníka Al-Kájdy, v ktorého úkryte v Iraku bola objavená najnovšia anglická edícia. Výrazne ovplyvnil amerických stratégov a bezpečnostných analytikov od začiatku studenej vojny po súčasnosť ale aj sovietsku vojenskú doktrínu. Odkazoval sa naňho Adolf Hitler aj Michel Foucault. A medzi rady jeho kritikov patril jeho súčasník Antoine-Henri Jomini, neskorší britský vojenský teoretik Basil Liddel Hart, alebo aj Josif Stalin. Doteraz sa o ňom učia dôstojníci na vojenských školách po celom svete a jeho slávny, zdeformovaný citát opakujú politici.

Kto však bol Carl von Clausewitz?

Rodina a destvo

Clausewitz pochádzal zo stredostavovskej rodiny s ašpiráciami na šľachtický titul. Jeho otec bol výberca daní a demobilizovaný poručík pruskej armády. Titul s „von“ pred menom nárokoval za svoju službu v Sedemročnej vojne, v ktorej neskorších fázach slúžil, keď aj prísny tradicionalista Fridrich II. musel po ťažkých stratách povoliť vstup do dôstojníckeho zboru nešľachticom. Pre svoj nárok na titul Clausewitz niekoľkokrát bránil svoju česť v súboji.  Až v roku 1827 mu bol potvrdený za jeho služby pruským kráľom.

Rovnako ako jeho starší bratia vstúpil do armády. Pruská armáda konca 18. storočia stále spočívala na vavrínoch, ktoré získala pod velením Fridricha Veľkého a sprevádzal ju bonmot, že pruský štát nemá armádu, ale pruská armáda má svoj štát. Stávala sa rigídnou, neochotnou sa prispôsobiť zmenám vo vojenstve, hľadieť inde ako do minulosti. Revolúcia vo Francúzsku a začiatok vojen medzi revolučným režimom a starými režimami bol však predzvesťou neudržateľnosti tejto pozície. 20.9.1792 bola armáda pod pruským vedením zastavená v takticky nerozhodnom, ale strategicky zásadnom strete u Valmy.

To už bol mladý Clausewitz niekoľko mesiacov vojakom. V roku 1792 vstúpil do 34. pešieho regimentu. Nízky vek vstupu do armády patril obzvlášť u budúcich dôstojníkov k pomerne bežnej praxi. U Clausewitza a jeho životopiscov to však spôsobili jednu drobnú nejasnosť. Aj keď je na jeho náhrobku ako dátum narodenia udávaný 1.6., a rovnaký dátum celý život oslavoval svoje narodeniny, v matrike farnosti v Bergu je zapísané 1.7. Predpokladá sa, že práve jeho otec, keď ho v júni roku 1792 priviedol k pluku, tak rodné dátum upravil, aby mal malý Carl aspoň prijateľných 12 rokov.

Vzdelávanie mladého dôstojníka

Už rok nato ako kadet zúčastnil bojových akcií. Aktívne slúžil v zákopoch roku 1793 počas obliehania moderných opevnení Mohuča. Nasledovné dva roky v takzvanej “vojne postov/pozícií,” respektíve “malej vojne” (kleinkrieg) v alsaských lesoch. Aj keď je jeho neskoršie dielo spájané s rozhodujúcimi bitkami a eskalujúcimi konfliktami, jeho prvé skúsenosti z praxe boli spojené s tým, čo by sme dnes nazvali partizánska vojna, alebo aj “konfliktom nízkej intenzity.” Časť jeho menej známych prác sa tejto problematike venuje.

Clausewitz bol svojím spôsobom introvertný, samotársky, intelektuálne arogantný „knihomoľ“, ale zároveň cieľavedomý muž túžiaci po vzdelaní a uznaní. Po uzavretí Bazilejského mieru v roku 1795 bol ako čerstvo povýšený poručík umiestnený v ospalej posádke v Neuruppine. Svoj voľný čas využíval na sebavzdelávanie a už tu prišiel do styku s mysliteľmi ako Fichte, Machiavelli a Pestalozzi. Je potrebné poznamenať, že jeho príklad nebol unikátny. Jedna z hodnôt nemeckého osvietenstva bolo takzvané Bildung, všestranné vzdelanie a rozvoj osobnosti postupne prenikla aj do vojenského prostredia. To, akokoľvek prísne hierarchické a kultúrne často anti-intelektuálne, si plne uvedomovalo hodnoty praktických znalostí a poznania, obzvlášť u dôstojníkov. Poznávanie a premýšľanie o svete v snahe ho pochopiť a vedieť v ňom správne konať, bolo jedným z étosov doby. Mladý Clausewitz tak patril do širšieho prúdu, ktoré nazývame aj vojenským osvietenstvom.

Po preradení do Berlína nastúpil v roku 1801 na Akademie für junge Offiziere der Infanterie und Kavallerie, neskôr premenovanú na Allgemaine Kriegsakademie. Tam sa spoznal so svojím budúcim mentorom a priateľom a zároveň jedným z najvýznamnejších vojenských reformátorov, Gerhardom von Scharnhorstom. Vďaka jeho podpore a v duchu vojenských intelektuálov neskorého osvietenstva pokračoval vo svojom intelektuálnom rozvoji. Jeho neskoršími biografmi je zdôraznený vplyv jedného z prednášajúcich na Kriegsakademie, Johana Gottfrieda Kiesewettera, známeho popularizátora myšlienok jedného z najväčších filozofov osvietenstva, Immanuela Kanta.

Veľké očakávania

Zároveň sa Clausewitz stal členom Scharnhorstom založenej diskusnej skupiny Militärsche Gesselschaft, ktorá mala podporovať intelektuálny rozvoj mladých perspektívnych dôstojníkov, ktorí si uvedomovali nutnosť vojenskej reformy tvárou v tvár zmene vojenskej praxe po skoro dekáde vojen spustených Francúzskou revolúciou. Spoznal tam svojho ďalšieho významného priateľa a jedného z významných predstaviteľov pruského reformného hnutia, Augusta Neidharta von Gneisenau.

Už v tejto dobe začal písať svoje prvé práce, recenzie vojensko-teoretických publikácií, ale okrem iného práve prvé štúdie o malej vojne. Scharnhorst ho ocenil ako jedného z dvoch najlepších absolventov ročníku Kriegsakademie pred kráľom Friedrich Wilhelm III. Aj vďaka tomu sa stal pobočníkom princa Augusta Pruského, čo bolo pre mladého Clausewitza značným kariérnym aj sociálnym posunom. Vďaka faktu, že sa začal pohybovať v najvyšších spoločenských kruhoch spoznal svoju celoživotnú lásku Marie von Brühl.

Marie pochádzala z významnej aristokratickej rodiny a jej vzťah s Clausewitzom bol vrelý, plný rešpektu, ako aj intelektuálnej spolupráce. Mnoho o vývoji Clausewitzovho mentálneho sveta vieme práve zo štúdia ich vzájomnej korešpondencie. Uviedla ho do najvyššej berlínskej spoločnosti. To mu umožnilo nielen pohyb v okruhu kráľovského dvora, ale aj známosť s osobnosťami ako filozofom Georgom Wilhelmom Fridrichom Hegelom alebo jednou z vedúcich postáv nemeckého romantizmu, básnikom Ludwigom Achimom von Arnimom.

Pre ich nerovné spoločenské postavenie však Mariina matka odmietla dať súhlas k sobášu. Carl zaprisahal, že sa preslávi na bojovom poli, rozlúčil sa s Marie, zasnívaný si pri odchode z Berlína skoro rozbil hlavu o nízko položenú bránu a vydal sa v ústrety vojne. Písala sa totiž jeseň 1806, a Napoleon, dedič francúzskej revolúcie, vytiahol proti Prusku.

Stret s bohom vojny

Prusko bolo s revolučným a neskôr imperiálnym Francúzskom od roku 1795 v mieri, avšak po Napoleonovom nástupe a jeho zdrvujúcom víťazstve v bitke u Slavkova v roku 1805 sa situácia zmenila. Francúzsky cisár usiloval o hegemóniu v Európe a nástrojom jeho politických cieľov bola jeho zocelená a motivovaná armáda, majstrovstvo v dobovom spôsobe vedenia vojny a jasný zámer ako dosiahnuť víťazstva – rozdrvením protivníkovej ozbrojenej moci. Tá pruská žila v minulosti. Napriek snahám reformátorov ako bol Scharnhorst, pod velením generálov starého režimu bojovala mechanicky, bez elánov, bez vízie a vôle k jasným činom.

Výsledkom bola 14.10.1806 zdrvujúca pruská prehra. Zatiaľ čo francúzsky maršal Davout u Auerstadtu fixoval časť pruskej armády, u Jeny Napoleon rozdrvil jej zvyšok. V období pred revolúciou a Napoleonom sa porazená armáda stiahla z bojiska a tá víťazná na ňom triumfovala. Svet, vojna a spôsob jej vedenia sa však zmenil. Francúzska kavaléria zahájila systematické prenasledovanie pruského vojska, ktoré sa následne spektakulárne rozpadlo. Prusko, štát, ktorý bol považovaný za prívesok armády, sa ocitol prakticky bez ozbrojenej sily, ktorá by stála za reč. Pevnosti sa postupne vzdávali, neexistoval plán mobilizácie záloh. Vojna trvala do roku 1807, kedy bola podstatná časť Pruska okupovaná, keď ho v rámci politického vyrovnania obetoval ruský cár Alexander I., jeho spojenec.

Clausewitzom, ako jeho súčasníkov, porážka otriasla. Nachádzal sa v jednotkách bojujúcich proti Davoutovi a na ústupe od Auerstadtu. Počas neho sa mu jediný raz naplnil sen veliť jednotkám priamo v boji, keď po zranenom princovi Augustovi prebral velenie granátníckeho bataliónu. Krátko na to padol spolu s princom do francúzskeho zajatia, v ktorom strávil dva roky. Počas neho na čestné slovo dôstojníkov cestovali po Francúzsku a Švajčiarsku a niekedy v tejto dobe sa Clausewitza naplno rozvinul obdiv k Napoleonovi. Ako aj uvedomenie si strašnej, absolútnej formy násilia, ktorú môže vojna nabrať v skutočnom svete, keď je vedená pevnou vôľou a s jasným cieľom. Toto poznanie zásadne formovalo jeho myslenie o vojne.

Michal Cáp

Pokračovanie nabudúce.

Celý článek ...