Kárne výbory v zahraničnej československej armáde počas druhej svetovej vojny

Kárne výbory predstavovali v československej armáde špecifický nástroj disciplinácie dôstojníckeho zboru, ktorého korene siahali hlboko do predchádzajúcich politických režimov. Ich genealógia vedie od habsburských čestných rád, cez disciplinárne výbory bezprostredne po roku 1918, až ku kárnym výborom kodifikovaným zákonom č. 154/1923 Sb. o vojenskom kázeňskom a kárnom práve. Hoci tento systém vznikol v demokratickom Československu ako vedomý pokus „poštátniť“ dôstojnícku (seba)disciplináciu a podriadiť ju vojenskej správe, niesol v sebe aj stopy staršej stavovskej tradície, založenej na pojmoch cti, prestíže a dobrého mena vojska.

Po roku 1939 kárne výbory nezanikli. Naopak, boli obnovené aj v zahraničnej československej armáde – vo Francúzsku, na Blízkom východe, v Spojenom kráľovstve i v Sovietskom zväze. Ich recepciu upravil najmä Dekret prezidenta republiky č. 6/1940 Sb. z 26. októbra 1940, ktorým sa recipovali a upravovali predmníchovské predpisy o vojenskom kázeňskom a kárnom práve. Trvanie na kárnom práve, popri fungujúcom vojenskom trestnom práve a kázeňskej autorite veliteľov, aj v mimoriadne náročných podmienkach exilu nebolo formalizmom: predstavovalo dôležitý prejav právnej kontinuity československého štátu a dôkaz, že exilová armáda sa chápala ako legitímne pokračovanie predvojnových ozbrojených síl, v duchu teórie právnej kontinuity prezentovanej prezidentom Edvardom Benešom.

Práve v exile však kárne výbory narážali na nové praktické a kultúrne problémy. Jeden z bizarnejších (a menej banálnych ako by sa zdalo) sa týkal samotného pomenovania tejto inštitúcie v angličtine. V rokoch 1942–1943 sa v dokumentoch 1. československej samostatnej brigády a Ministerstva národnej obrany opakovane riešilo, ako „kárny výbor“ správne preložiť pre potreby britských úradov. Pôvodne navrhovaný termín Officers’ Disciplinary Committee bol síce odporúčaný po prvotných konzultáciách s Britmi, no právnici upozorňovali, že slovo „committee“ evokuje skôr volený či poradný orgán.  Výsledkom bola úprava oficiálneho prekladu na Officers’ Disciplinary Board a pre odvolací orgán Officers’ Disciplinary Board of Appeal. Tento preklad sa nakoniec dostal aj do Vojensko-technického slovníku anglicko-českého a česko-anglického, vydaného londýnskym Ministerstvom národní obrany v roku 1942 (dostupné online https://www.digitalniknihovna.cz/eod/uuid/uuid:060ff570-295c-11e9-a347-005056825209).

Tento zdanlivo technický spor o terminológiu odhaľuje hlbší problém: nejasnú identitu kárneho výboru, ktorý sa pohyboval medzi dedičstvom samosprávne chápanej dôstojníckej cti a modernou, byrokratickou vojenskou administratívou. Pramene kárnych výborov – hoci zachované len v obmedzenej forme – tak poskytujú výnimočný pohľad nielen na každodennosť vojny v exile, ale aj na hodnotové napätia, ktoré sprevádzali československý dôstojnícky stav v 20. storočí.

Michal Cáp